Vládny Tupolev s členmi OZ na zálete

Je utorok, 25. apríla 2017. Stojíme štyria pred bezpečnostným turniketom budovy Leteckého útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a čakáme, kým dobehne posledný piaty účastník za naše občianske združenie. Je 12:30 a začína nám to pomaly dochádzať. O pol hodiny budeme sedieť v poslednom lietajúcom Tupoleve Tu-154M prevádzkovanom v krajinách Európskej únie a absolvujeme s ním pravidelný zálet. Ďalšie takéto stroje lietajú už len v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, Číne a jeden kus má aj Severná Kórea. Náš Tupolev Tu-154 môže lietať do krajín EÚ len preto, že ide o vládny stroj a žiadne hlukové limity sa na neho nevzťahujú – má výnimku.

Za nepriehľadným plotom počuť zvuk pusteného leteckého motora. Podľa zvuku však vieme, že to určite nie je OM-BYO. Za sprievodu prechádzame turniketom, absolvujeme všetky formality a čakáme na chodbe. Okrem nás piatich sa záletu účastní ďalších cca. 40 osôb a my sme medzi poslednými, čo prišli. Minibus letiska má len 8 miest pre pasažierov a tak nás volajú po skupinách. Sme v tej poslednej. Po vstupe na plochu letiska nás privíta pohľad na vládny Fokker 100 s registráciou OM-BYB. Je obutý do krikľavých ochranných oranžových „papúč“ a pôsobí trošku humorným dojmom.

Nasadáme do minibusu a po chvíli nás za oknom víta čakajúci Tupolev. Využijem príležitosť a spravím momentku s neznámou dievčinou, ako sa díva na vládny špeciál.

Pozornosť venujem fotoaparátu a takmer sa potknem o železnú tyč pred prvým schodom. Našťastie to udržím a bežím rýchle hore schodmi. Nikto iný za mnou bezprostredne nejde a tak to opäť využijem a cvakám ďalší záber z nástupu do lietadla.

Naša skupina nastúpila do lietadla ako posledná a hneď vidíme následky. Všetky miesta pri okienkach v prednej časti lietadla sú už obsadené. Postupujeme preto ďalej do lietadla a konečne nachádzame voľné miesta pri oknách. Sú však už nad krídlom, ktoré čiastočne zakrýva výhľad. Vyberať si ale nemôžeme a rýchlo sadáme. Volím si pravé krídlo, keďže bývam v Chorvátskom Grobe a skutočnosť, že dráha 13/31 je v tomto období uzatvorená z dôvodu opráv, mi dáva istotu, že pri pristávaní na dráhu 22 budem mať výhľad na obec, v ktorej žijem.

Absolvujeme tradičnú inštruktáž o umiestnení núdzových dverí a o spôsobe nasadenia kyslíkových masiek. Neviem načo, keďže pri záletoch lietadlo nikdy nevystúpi do výšok, kde by hrozila dekompresia. Ale predpisy zrejme nepustia. Medzičasom pristál Ryanair. Cvakám ho spolu s OM-BYR.

Motory štartujú. Ozýva sa nezabudnuteľný a jedinečný zvuk Solovjevov D-30. Kto nepočul, nepochopí. Kto počul, tomu netreba vysvetľovať. Po krátkej chvíli sa lietadlo pohne a zahne doprava na rolovaciu dráhu Alfa a po nej znova doprava na Deltu. To mi už je jasné, že štartovať sa bude z dráhy 04. Míňame odstavený nefunkčný Tupolev OM-BYR.

Za ním prechádzame okolo hangáru spoločnosti ABS Jets. Obdivujem jeden odparkovaný Embraer Legacy a za ním ešte 3 menšie súkromné lietadlá. Niekto sa má… A už vstupujeme na začiatok dráhy 04 a takmer okamžite štartujeme. Lietadlo sa rozbieha, motory kvília. Zrýchľujeme. Križujeme dráhu 13/31 a hneď za ňou sa odliepame od zeme. Čo sa týka maximálnej rýchlosti, na Tupoleva 154M nemá žiadny Airbus A320, Boeing B737 a ani mnoho ďalších moderných lietadiel. Je to skrátka nízkoobtokový ruský rýchlik (maximálna rýchlosť 975 km/h). V okne sa objaví Ivanka pri Dunaji a za ňou Bernolákovo.

Obzerám sa po kolegoch, že čo a ako. Všetci sa usmievajú a vyzerajú v pohode. Naozaj sme vo vzduchu a vezieme sa vo vládnom lietadle, v ktorom bežne lietajú naši politickí a vládni predstavitelia. Okamžite však ja osobne zisťujem rozdiel. Toto nie je bežný let. Nestúpame. Žiadny autopilot. Žiadne monotónne zvuky motora. Žiadna nuda. Pilot neustále manuálne mení ťah motorov podľa potreby. Odhadujem, že počas celého letu sme neboli vyššie ako 3000 stôp. Výhodu to má v tom, že neustále máme možnosť sledovať krajinu pod nami. Za Sencom sa otáčame a ideme na prvé letmé pristátie a vzlet. Zisťujem, že miesto s čiastočným výhľadom na krídlo je výhoda. Fotky majú hĺbku vďaka protikladu medzi blízkym krídlom a vzdialenou krajinou.

Vraciame sa na letisko k dráhe 22. Zem pod nami sa približuje. Objavuje sa betónová pristávacia dráha. Zadná časť podvozku sa dotkne zeme. Pilot pridáva ťah motorom. Predná časť podvozku sa dotkne zeme. Asi 2 sekundy sa pohybujeme po dráhe konštantnou rýchlosťou a následne počujeme, ako sa motory opäť roztáčajú na plný výkon. Motory Solovjev D-30 neburácajú. Kvília. Križujeme dráhu 13/31 a opäť sa vnášame do vzduchu. Otvára sa krásny výhľad na budovy letiska. Žiaľ s minimom lietadiel v stojánkach.

Po vzlete okamžite točíme doľava a vraciame sa k Sencu. Opätovne stúpame do výšky cca. 3000 stôp. A potom sa stane niečo, na čo nie je pripravený nikto z nás. Z ničoho nič motory stíchnu a lietadlo začína padať voľným pádom k zemi. Pociťujem tú príslovečnú ľahkosť v žalúdku, ako na húsenkovej dráhe v najvyššom bode, kde rýchle stúpanie okamžite prechádza do klesania. Hlavou mi preblesne: „No zbohom, vysadili nám motory, ideme k zemi. Všetci sme mŕtvi.“ Asi po 5 sekundách však motory opäť zaberú a lietadlo sa vracia do stavu zemskej príťažlivosti 1 G. V kabíne sa ozývajú výkriky pasažierov. Pilot rovnaký manéver opakuje ešte 3x (ak ma pamäť neklame), pričom posledný pokus o navodenie niekoľkosekundového stavu beztiaže sa mu podarí asi najviac. Bundy na sedadlách sa asi na sekundu viditeľné nadvihnú a majú tendenciu vzlietnuť k stropu. Nestihnú to však, pretože sa lietadlo rýchlo vracia do štandardného letového režimu. Zatiaľ čo sa všetci spamätávame zo šoku, v kabíne sa ukáže letuška a celá rozradostená sa pozerá na naše prekvapené tváre. „To je sranda, čo?“ (Voľne parafrázujem.) Neskôr sa dozvedám, že minimálne 2 osoby zozeleneli a museli použiť vrecká, ktoré našli na sedadle pred nimi. A opäť zatáčame za Sencom a vraciame sa na letisko, kde robíme touch&go.

Počas ďalšieho okruhu si mením miesto s kolegom a sadám si k ľavému krídlu. Umožňuje mi to vidieť Senec s jeho jazerami. Pri treťom letmom pristátí a vzlete mám navyše možnosť vidieť Bernolákovo a Ivanku. Ako sa blížime k dráhe, pozerám, či niekto nestojí pri bráne č. 7 v plote letiska. Nikto. Nikto si nás nefotí z tohto obľúbeného miesta spotterov.

Robíme záverečný okruh a naskytá sa preto posledná možnosť odfotiť si letisko z okienka. Počasie je nádherné a viditeľnosť tiež veľmi dobrá. Fotiť, fotiť, fotiť.

Presadám si naspäť k pravému krídlu, aby som naposledy mohol vidieť Chorvátsky Grob, ako nad ním prelietame pri finálnom priblížení na dráhu 22. Kochám sa pohľadom. Letisko sa blíži. Pilot striedavo pridáva aj uberá motorom. Kontrolujem pohľadom pristávacie klapky. Sú viditeľne nižšie – koniec záletu sa blíži. Dotýkame sa zeme. Ozve sa výrazný hluk v zadnej časti kabíny. Reverzy – nič iné to nemôže byť. Po niekoľkých sekundách lietadlo spomalí a hluk reverzov zmizne.

Z pristávacej dráhy 22 zatáčame na rolovaciu dráhu Alfa. Objavia sa budovy letiska. Míňame lietadlo spoločnosti Ryanair a jedného z dvoch „bielych koňov“ Air Explore (OM-DEX) osamotene stojaceho na ploche letiska.

Lietadlo zastalo. Je po zálete. Je nás však v lietadle dosť veľa a minibus má len 8 miest. Chvíľu to bude trvať. My sa však nikde neponáhľame a v podstate nám to vyhovuje. Aspoň môžeme byť v lietadle dlhšie. Ako ľudia postupne opúšťajú lietadlo, vyskytne sa možnosť odfotiť si na pamiatku prázdne sedadlá s našou reflexnou vestou.

Tajne dúfame, že sa nám podarí dostať do kabíny. Keď je nás už v lietadle málo, naozaj sa tam prepašujeme, samozrejme s povolením personálu.

Dostávame povolenie sadnúť si na kapitánske miesto. Cvak, cvak, cvak – rýchlo si robíme „kapitánske“ selfie za „kniplom“ s ruským logom „Tu“. Robím posledný záber z interiéru lietadla – prístrojový panel palubného inžiniera.

A už nás volajú. Berieme batohy a schádzame dole zo schodov. Neďaleko vidieť vládne lietadlá Airbus A319 OM-BYA a Fokker F100 OM-BYB. Cvak a nástup do minibusu.

Prechádzame budovou a pán kapitán nás láskavo púšťa cez turniket von z areálu Leteckého útvaru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Pozeráme neveriacky na seba. Stále neveríme, čo sa stalo. Nasadáme do auta a odchádzame z letiska plní zážitkov. Večer keď zaspávam, ešte stále cítim v tele ten kolísavý ťah motorov vládneho Tupoleva Tu-154M. Tento rok končí aktívnu službu. Počet príležitostí letieť v ňom rapídne klesá. Jeho posledný prelet do Košíc sa neodvratne blíži.

Záverom chceme poďakovať pracovníkom Ministerstvu vnútra a pracovníkom Letky Ministerstva vnútra za to, že sa im podarilo splniť jeden z našich tajných snov.

Robo K.

Tags: TU154 Tupolev