Začalo to obyčajnou správou presne na MDŽ v ktorej sa písalo o tom že by sme ako o.z mohli ísť do Slávnice koncom apríla pomôcť poumývať exponáty-pre niekoho strohá správa, no pre nás šialencov do lietadiel úžasná možnosť byť zase blízko, dotknúť sa,nasať atmosféru…. Ani jeden z nás neváhal, hneď sa začali od manželiek pýtať priepustky, v práci sa vybavovalo voľno,prekladali sa rodinné udalosti, dohadovali návštevy kaderníčky 🙂
Termín sme dali na prvú šupu a znel 28.4-dosť času si všetko zariadiť a zároveň pekelne dlhá doba čakania na ten deň keď konečne ukážeme čo v nás je a výsledok bude žiariaci Tupolev 134A.
Začali sme sa stretávať v piatok popoludní priamo na letisku, prvý člen ktorý bol strašne nedočkavý tam už o 17:00 hlásil príchod, zvyšok o.z sa postupne predieral zápchami a obchádzkami ktoré sú už notoricky známe na našich diaľniciach, ale stále nás hnal ten pocit, že už už sme tam a môžeme sa ubytovať v luxusnej unimobunke s honosným pomenovaním BUNKÁČ kde sme sa krásne vyspali na poschodových posteliach ktoré mne osobne pripomenuli detstvo. Noc bola plná očakávania a keďže by sme aj tak nezaspali tak sme tento čas využili na zoznámenie s barom a reštauráciou na letisku kde sme si povymieňali príbehy a trošku sme sa spoznali.
Takto sa čistí Tupolev TU134, OK-AFB
Po pár hodinách keď už slniečko bolo dosť vysoko a bojovalo s oblakmi sme sa plní elánu pobrali do práce. Kýble, špongie, krásne voňajúci autošampón s neskutočne modrou farbou a samozrejme kamoška wapka sa stali našimi spoločníkmi. Nemôžem zabudnúť ani na rebríky vďaka ktorým by sme to samozrejme nezvládli. Počasie nám Tučko trošku v noci predumylo tak sme sa mohli dať do práce, hladkalo sa, škrabkalo, penilo a wapkovalo.
Dvaja odvážlivci sa rozbehli priamo na vrch lietadla a pustili sa do práce, špina stekala po oknách a vrch sa začínal krásne lesknúť, postupne sa umýval celý trup, krídla a na záver prišlo poumývanie „bruška“ 🙂 Tučko si užívalo zaslúženú pozornosť a viem že každému z nás stále chodilo hlavou čo všetko má za sebou, koľko príbehov, stretnutí, šťastia, vzl
A samozrejme sme si to užívali aj my, zase sa v nás prebudili deti ktoré chcú všetko vyskúšať, objaviť, dotknúť sa. Stalo sa presne to čo sa stane vždy keď sa stretne banda správnych ľudí s rovnakým postihnutím, fotili sme sa v nemožných situáciach, baterky v mobiloch a foťákoch dostávali zabrať, čím väčší úlet tým viac radosti-tak vznikli fotky ako Martin trčí z okna a ja ho fotím z motora,alebo šialené video núdzového pristátia za ktoré by nás zasypali letenkami aj tvorcovia leteckých katastrof 🙂
Takto sa čistí Tupolev TU134, OK-AFB
Keď sme Tučko doumývali rozliezli sme sa ako mravce po ostatných lietadlách a na našu obrovskú radosť sme sa dozvedeli že aj tie by sa zišlo poumývať-žial tento víkend nám to už čas nedovolil ale verím tomu že do leta umyjeme minimálne IL 14 ktorý stál vedľa a len nás sledoval cez svoje hranaté okienka, určite si želal aj on takú starostlivosť-a keďže vieme že si ju zaslúži tak už máme v hlave ďalšie termíny kedy by sme mu to mohli splniť.
Ak by ste sa chceli pridať a máte chuť sa dotknúť lietadiel, priložiť ruku ku dielu a pomôcť im hrdo stáť v žiare slnečných lúčov keď sa na ne chodia pozerať malé deti ktoré majú v tom jasno že raz budú lietať, tak ste vítaní.Ďalšie bonusy sú samozrejme okrem dobrého pocitu aj možnosť spať priamo na letisku-tam kde spia lietadlá a ľudia ktorí pre ne žijú,úžasná atmosféra, dobré jedlo a v neposlednom rade pohyb na čerstvom vzduchu 🙂
Ďakujeme Aeroklubu Dubnica v Slávnici za úžasný víkend, za možnosť byť s nimi, nasať tú atmosféru aj za možnosť si popozerať lietadlá zvnútra a tešíme sa na skoré stretnutie 🙂
