expedícia -ie ž. ‹l›: výprava s určitým, obyč. vedeckým poslaním:
Milí čitatelia,
Dnes mám pre vás jeden špeciálny príbeh. Len zriedka sa totiž stáva, že drobná chyba v navigácii ostane takto dlho bez povšimnutia.
Všetci vieme aspoň približne odhadnúť, koľko nám cesta bude trvať, či už autom alebo lietadlom. Jasné, nie vždy presne na minúty, alebo nebodaj sekundy, ale stačí pár zakládných informácií a hneď máme aspoň hrubú predstavu.
Pozrime sa ale spolu na jeden let, ktorý skončil poriadne veľkou zachádzkou. Študent dostal od inštruktora za úlohu pripraviť si sólo navigačný let v rámci PPL výcviku. Mal letieť z domovského letiska vo východnom Belgicku na iné neriadené letisko vzdialené asi 80 NM. Je to tak hodinka letu, maximálne hodina a štvrť. Bez ohľadu na vietor alebo iné faktory, snáď budete súhlasiť, keď poviem, že ak plánujem letieť 80 NM a po hodine a pol stále nevidím cieľ, asi niečo nebude tak celkom v poriadku.
Belgicko je husto zaľudnené, takže má aj hustú sieť diaľnic, ktoré sú naviac v noci osvetlené. Ak si dobre pamätám, NASA raz dokonca poukázala na to, že hoci je Belgicko skutočne maličké, práve vďaka diaľniciam je veľmi ľahké ho v noci zbadať aj z vesmíru.
Na druhej strane, znamená to, že navigovať podľa diaľnic bude asi trochu zradné. Čo sa asi tak najviac podobá na takú diaľnicu? Predsa iná diaľnica.
A presne toto sa stalo nášmu študentovi. Bol si istý, že z letiska A na letisko B sa najľahšie dostane letiac ponad diaľnicu. Takže úspešne vzlietol a dal sa sledovať ten nekonečný asfaltový pruh až k svojmu cieľu. Aspoň si to teda myslel…
Hneď na začiatku však spravil zdanlivo drobnú chybu – vydal sa presne opačným smerom. Prečo vravím drobnú? Bola to chyba, ktorú by si okamžite uvedomil, keby mal spravenú poriadnu predletovú prípravu. Keď ale čakáte, že uvidíte diaľnicu a ona tam naozaj je, načo sa pozerať okolo a overiť si polohu, však?
Ešte stále by to nebola až taká katastrofa, keby si sledoval čas a vzdialenosť a možno sem tam aj nejaký význačný bod pod sebou, či už jazero, železničné priecestia, antény… To všetko je ale veľmi ľahké prehliadnuť, ak vás premôže pocit falošného bezpečia a istoty.
Približne o tri a pol hodiny neskôr (presne tak, asi TRIKRÁT dlhšie, ako by to malo trvať), nášho študenta zrazu prepadnú obavy (no konečne!), že svoj cieľ stále nemá na dohľad. Po dlhom predlhom váhaní sa konečne rozhodne požiadať Letové informačné stredisko o pomoc. Alebo skôr skúsiť sa informovať o svojej polohe, snáď tak na seba pritiahne menej pozornosti. Čo ak by ho počul nejaký kamarát?
Lietadlo zatiaľ pomaly ale úspešne preletelo hranice Belgicka a smerovalo priamo na juh, do Francúzska. Bol to skoro zázrak, že nikomu po ceste nenarušilo žiadny vzdušný priestor. Dostalo sa dokonca tak ďaleko, že bolo dávno mimo rádiového pokrytia belgického Letového informačného strediska.
Našťastie sa stal ďalší zázrak. Vojenský pilot vysoko nad ním bol naladený na danej frekvencii a počul jeho volanie o pomoc. Sám mu pomôcť nevedel, ale aspoň odovzdal správu riadiacemu a ten sa mu aspoň takto sprostredkovane okamžite začal venovať.
Poradil mu zletieť nižšie a skúsiť prečítať tie obrovské diaľničné tabule. Pomohlo to a pilot sa našiel, ale samozrejme to nebolo všetko. Lietadlá nevedia letieť donekonečna a o slovo sa prihlásili palivové nádrže. Študent práve prišiel na to, že mu ostalo paliva už len na pätnásť minút.
Keď tu zrazu ako blesk z jasného neba sa pred ním v diaľke zjavila dlhá asfaltová pristávacia dráha. Bez zbytočných okolkov k nej zamieril, poobzeral sa okolo seba a s úľavou bezpečne pristál.
Bezpečne, to áno. Ale aj s uvítacím výborom v kaki uniformách na vojenských džípoch a so zbraňami v rukách.
V zúfalstve a bez ďalšieho premýšľania náš milý študent pristál priamo na aktívnej vojenskej základni. Bez povolenia, bez ohlásenia núdzovej situácie, tak, ako by sa to malo robiť…
V Belgicku mali v tej dobe piloti vo výcviku študentské licencie, ktoré ich oprávňovali lietať len v rámci krajiny a v rámci ich výcvikového programu. Takže teraz, na zemi a v úplne inom štáte, vôbec nepripadalo do úvahy natankovať a vrátiť sa domov. Vojenská základňa samozrejme nemala žiaden AVGAS, bolo treba ho zhánať inde, kvalifikovaný pilot musel naskočiť v Belgicku na vlak a prísť po lietadlo…
A čo je v tomto príbehu podstatné?
Myslíte si, že ste sa stratili? Nie ste si “istí svojou polohou”, ak už mám použiť tento obľúbený eufemizmus, ktorý tak radi používajú niektorí piloti, aby vyvolali zdanie, že majú všetko pod kontrolou? Pekne vás prosím, rýchlo niekomu volajte. Povedzte, že ste stratení. Ak len požiadate o potvrdenie polohy, riadaci takejto správe prisúdi menšiu pozornosť a dôležitosť, než aká jej patrí. Ak rovno priznáte, čo je vo veci, zabránite tým prípadným narušeniam vzdušného priestoru a vyhnete sa konfliktom s inou prevádzkou. Tu nie je čas na hrdosť, je to čas, kedy treba žiadať o pomoc a uvedomiť si to je práve to, čo z vás spraví profesionálov, v tom mi môžete veriť.
A ak sa pýtate, prečo si ho za celý ten čas nevšimol ani jeden riadiaci, nuž odpoveď je jednoduchá. Študent nepodal letový plán a na žiadnej frekvencii neoznámil svoj úmysel, takže ak ho aj niekto videl na radare, nemalo mu ako napadnúť, že sa deje niečo, čo by sa asi nemalo… Ak aj z nejakého dôvodu pri krátkych letoch v neriadenom priestore nechcete podávať plán, v poriadku, nie je to vaša povinnosť, ale prosím, v záujme vlastnej bezpečnosti sa aspoň niekomu ohláste.
Tags: lietanie
