Milí čitatelia,
Dnes vám porozprávam príbeh o pilotovi, ktorý sa hanbil. Možno podvedome, ale predsa.
Jedného pekného dňa, v krásny letný podvečer sa dvaja kamaráti vybrali na vyhliadkový let na Grumanne AA1-B. Pilot mal PPL licenciu len necelý rok a nalietaných 50 hodín ako veliteľ lietadla.
Počasie je krásne – skoro bezvetrie, len zopár oblakov kdesi vysoko, príjemných 20°C a viditeľnosť stovky kilometrov. Tento let bude naozaj stáť za to!
Let by mal trvať len o niečo menej ako dve hodiny, len si zaletia na pobrežie, preletia ponad malé trávnaté letisko a vrátia sa domov. Majú na to dosť času, keď priatelia začinajú rolovať po dráhe, je len 17 hodín a slnko nezapadne skôr ako o 21:30.
Let je tak príjemný, že sa rozhodnú spraviť pár menších zachádzok, pozrieť si priemyslený prístav, nádhernú katedrálu v jednom z malých mestečiek a veľký pomník na pamiatku dávnej bitky uprostred polí.
Nadišiel však čas vrátiť sa domov a okolo 19:00 pilot nadviaže spojenie s vežou, aby požiadal o inštrukcie na pristátie na domovskom letisku. Samozrejme, že postupy vie naspamäť, neletí predsa prvýkrát. Vstupným bodom je veľká križovatka, potom preletí ponad rezervoár vody a môže sa zaradiť do okruhu. Už si ani nespomína, koľkokrát tadiaľ preletel.
Riadiaci: “OOABC, vstúpte do CTR cez vstupný bod Victor, výška 1500ft alebo menej, QNH 1025. Ohláste dráhu v dohľade, očakávajte vstup do polohy po vetre pravého okruhu dráhy 25.”
Situácia už skutočne nemôže byť viac štandardná. Pred príletom k vodnému rezervoáru si pilot v duchu prejde všetky úkony potrebné pre pristátie, keď mu zrazu myšlienky pretrhne zvuk motora. Je zvláštny. Veľmi neobvyklý. Motor začne pokašliavať. Ohrev karburátora? To učite nie, je príliš teplo. Pilot skúsi zvýšiť prípusť a problém je zázračne vyriešený. Nie je sa čoho obávať. Dráha je tak či tak nadohľad, na zemi je o pár minút (vlastne… áno, na zemi bude tak či tak…).
Lenže zrazu pred vstupom do okruhu motor zakašle opäť. Pilot začne byť trošku nesvoj, ale pohľad na dráhu ho upokojí. Zapne palivovú pumpu, tak či tak to podľa úkonov spraviť musí, a motor sa znovu krásne rozoznie.
V polohe po vetre sa nič zvláštne neudeje, pilot vstupuje do polohy pred poslednou zatáčkou, keď (ako ste už určite uhádli) motor zastane úplne. A ako podľa zákonu schválnosti, v bode najvzdialenejšom od dráhy.
Ozve sa núdzové volanie, veža je informovaná, záchranné zložky sa rozbehnú k dráhe. Pilot sa snaží doplachtiť ako najlepšie vie a zároveň sa pokúša znovu naštartovať motor a zaistiť lietadlo.
Nemá však bohužiaľ dostatočnú výšku na to, aby sa mu podarilo priletieť až na dráhu. Našťastie sa mu podarí pristáť na tom jedinom viacmenej plochom kúsku zeme pri stavenisku, len malý kúsok od dráhy. Roluje ešte 60 metrov, ľavé krídlo sa zachytí o plot, lietadlo sa roztočí, až konečne úplne zastane… 92 metrov od dráhy.
Dobrá správa je, že obaja kamaráti vyviazli bez zranení. Lietadlo je však na odpis.
Tak a to je celá skutočnosť. Skúsme sa však teraz na ňu pozrieť a rozanalyzovať, čo sa nestalo a malo sa stať:
V prvom rade hlavná príčina nehody – pri prehliadke vraku sa zistilo, že v nádržiach zostalo toľkoto paliva: 7,3 USG (približne 27,5 litra) v ľavej nádrži a 0,0 USG (približne presne 0,0 litra) v pravej nádrži. A čo myslíte? Presne tak, palivový prepínač bol celý čas v polohe vpravo.
Je to dolnokrídlové lietadlo s prepínačom pravá-ľavá, takže si všetci vieme dobre predstaviť, čo sa stalo. Ale to teraz necháme bokom. Pilot mal samozrejme každú polhodinu prepnúť na druhú nádrž, zrejme to však nerobil, k tomu niet viac čo dodať.
Áno, viem, čo vás všetkých učia. Leť, naviguj, komunikuj. Skúsme si ale teraz prehrať ešte raz celý let. Keď si pilot prvýkrát všimol, že motor zakašľal, nastal ten správny moment povedať riadiacemu, že má pocit, že niečo nie je v poriadku. Čítate správne. Povedzte riadiacemu, že máte POCIT, že niečo nie je v poriadku.
Riešenie bolo jednoduché. Dotyčný pán by jednoducho priletel priamo do stredu dráhy. Stále by mal viac ako 1200 metrov na pristátie a lietadlo mohlo lietať dodnes. Spomínate si, čo som vám už povedal? Lietadlo zastalo 92 metrov od dráhy… hneď pri náznaku toho, že sa niečo deje, by riadiaci navrhol krátky okruh, alebo úplné vynechanie polohy po vetre s tou najkratšou trasou príletu, aká len bola možná.
Porozmýšľajme nad tým, priatelia: je oveľa ľahšie vyhlásiť núdzovú situáciu a potom ju odvolať, ak sa vám podarí problém vyriešiť, než nepovedať vôbec nič do posledného momentu, kedy už nie je východiska a nemáte už čas vyjadriť sa správne, ako to situácia vyžaduje. Čím skôr poviete riadiacemu o možnom probléme, tým viac možností vám ponúkne na riešenie situácie a tým lepšie budú zachranné zložky na vás pripravené.
A čo ak nakoniec pristanete bez problémov? Všetkým spadne kameň zo srdca. Budúcich pilotov často učím – nikdy, nikdy vám nik nebude dávať za vinu vyhlásenie núdzovej situácie, stane sa tak, len ak by ste vyhlásili falošnú núdzovú situáciu naschvál. Aj keby celá vaša núdzová situácia bola len o tom, že “cítite”, že by vaše lietadlo nemuselo byť tak úplne v poriadku, skutočne sa nie je prečo hanbiť a treba požiadať o pomoc. Ale o tom už bude náš budúci príbeh.
Lietajte bezpečne a do čítania!
