Nestáva sa každý deň, aby vzniklo na Slovensku nové múzeum zamerané na oblasť letectva a tobôž nie v Bratislave, kde nič podobné nemáme. No nemožné sa stalo skutočnosťou a v máji tohto roku bolo otvorené Letecké múzeum Bratislava. Otcom projektu je pán Holeša – vášnivý nadšenec letectva, zberateľ, konštruktér a mechanik v jednej osobe. Dalo by sa povedať, že tak trochu aj naivný zanietenec, ale o tom ešte neskôr…
Múzeum vzniklo zo súkromnej zbierky pána Holešu a je zamerané na mapovanie vývoja ultraľahkého lietania v Československu a neskôr na Slovensku po roku 1989, kedy bolo zavedené rozdelenie vzdušného priestoru podľa medzinárodných pravidiel. Neplatil už prísny režim sledovania letov a letcov, nikto už nezatváral do väzenia amatérskych staviteľov lietadiel. Vzdušný priestor sa stal dostupnejší pre všetkých a do 300 metrov nad terénom (trieda G rozdelenia vzdušného priestoru) už mohol lietať každý, takmer bez obmedzenia. Pod dohľadom Leteckého úradu resp. Leteckej amatérskej asociácie LAA-ČSR, neskôr LAA-ČR a LAA-SR sa splnili všetky predpoklady na rozmach bezpečného voľného lietania. Amatérski nadšenci a malé výrobné spoločnosti tak začali vyvíjať a vyrábať malé bezmotorové, ale aj motorové lietadlá, klzáky, vírniky a vrtuľníky – všetky v kategórii ultraľahkého lietania s dovolenou hmotnosťou do 300kg, resp. do 450 kg pre dvojmiestne lietadlá.
Podľa slov majiteľa múzea to všetko začalo tým, že si ako letecký nadšenec vyrobil svoj vlastný ľahký vrtuľník, neskôr dostal ponuky na kúpu ďalších raritných strojov, väčšina bola vyrobená len ako jediný exemplár. Ako spomína náš sprievodca: „výrobcami sú leteckí nadšenci, ktorých technické vedomosti a zručnosť vzniesli ich stroje do vzduchu. Boli a sú to ľudia, ktorí svoj sen, lietať voľne ako vták, uskutočnili. Nedotkli sa výškou letu hviezd, ale ich stroje hviezdami sú. Lietajú a sú to krásne umelecké diela v leteckej kvalite. Lietajúce stroje, ktoré sú na svoju krásu hrdé a pyšne dávajú na obdiv svoje detaily, alebo majestátne rozmery.“
Mnohé stroje potrebovali šikovné ruky mechanika, nápady konštruktéra, veľa lásky, času, energie a isto aj financií, aby boli v 100 percentnej kondícii, v ktorej dnes sú. Určite stálo veľa úsilia nájsť a prenajať si starú výrobnú halu, popasovať sa s problémami starej budovy a upraviť ju na malé múzeum. Múzeum s atmosférou industrializmu, starých časov, no zároveň slnkom zaliatu miestnosť plnú optimizmu a nadšenia. Proste absolútne jedinečné svojím netypickým umiestnením, ale aj exponátmi a odborným výkladom sprievodcu. Pán Holesa nás previedol svojou zbierkou, už pri vstupe nás zaujal vrtuľník „SKY KOPTER“ replika skutočného vojenského stroja, ktorý ako palivo používa plyn propán (plynová fľaša za sedadlom pilota), ktoré je hadicami vedené konštrukciou stroja, cez rotory na ich konce, kde poháňa dva náporové motory. Myšlienkou konštruktérov bolo rýchle premiestňovanie vojakov na bojisku, no nevýhodou je, že motor kvôli absencii ventilátora na vstupe nemôže pracovať v pokoji (chýba náporový tlak) a pre svoju činnosť sa musí urýchliť na pracovnú rýchlosť externým zariadením. Najväčšiu účinnosť dosahuje pri vysokých rýchlostiach, okolo M2.
SKY KOPTER s ručným ovládaním
Jeden z náporových motorov na konci rotoru SKY KOPTER, nad ním rozprestretý padák.
Pokračovali sme prehliadkou k dvom ultraľahkým vrtuľníkom s plnohodnotnou konštrukciou a zaujímavým použitím spaľovacích motorov z Trabantu alebo Oltcitu.
ULV 1
CIMI 1 „Butterfly“ OM-M474, motor Olcit, palivo benzín, nádrž 35 l, priemer rotora 6,5 m, dĺžka bez rotora 5,3 m, výška 2,3 m, plocha listov rotora 0,88 m2, hmotnosť 185 kg, Max. vzletová hmotnosť 300 kg, hmotnosť pilota Max. 90 kg, rýchlosť letu 110 km/hod.
CIMI 1 „Butterfly“
CIMI 1 „Butterfly“ – kokpit
Lepšie ako sto krát počuť je raz vidieť… názorná ukážka ovládania motorového lietadla.
Ďalším veľmi zaujímavým exponátom bola lietajúca replika SANTOS – DUMONT DEMOSEILE. Originál bol prvý krát postavený už v roku 1907 vo Francúzsku – brazílskym priekopníkom letectva menom Albert Santos- Dumont. Konštrukcia bola vyrobená z bambusu a ľahké krídlo vystužené drôtom. Lietadlo poháňal vzduchom chladený motor s výkonom 15 kW, rozpätie krídel malo 8 m a vážilo iba 56 kg vrátane paliva. Postupne sa zvyšoval výkon motora a dolet z pôvodného 1 km sa zvýšil už o 2 roky na 18 km. Zaujímavosťou bolo aj to, že sa tieto stroje voľne predávali, boli vyhlásené za to najlepšie dostupné a Albert bol tak nadšený letectvom, že poskytol svoje výkresy voľne na predaj. Vtedy ešte bola iná doba 🙂
Dnešný exponát – replika bola vyrobená v ČR po roku 1990, má motor z Trabanta a výnimočné je aj ovládanie lanovým prevodom – traverzným spôsobom prenáša celé krídlo.
SANTOS – DUMONT DEMOSEILE
Ďalšie vystavené kusy sú rogalá, vírnik a rôzne druhy padákov a vybavenia. Ani tu však návštevníka nečaká nuda. Dozvie sa o zaujímavom záchrannom mechanizme s vystreľovacím závažím v stave núdze, ktoré vytiahne záchranný padák, alebo rogalo bez jediného leteckého prístroja v ktorom každý blázon pocíti naozajstný pocit z lietania zo všetkým čo k tomu patrí 🙂
A teraz na záver sa vrátim k názvu tohto článku „Noc“ v múzeu. Je to ťažko popísateľné, no pre byrokraciu, legislatívne prekážky a zrejme aj neochote a nezáujmu majiteľov daných nájomných priestorov (v ktorých momentálne sídli toto múzeum) riešiť niekoľko legislatívnych zádrheľov, ktoré vznikli pri legálnom schvaľovaní prevádzky múzea je toto múzeum po cca 2 mesiacoch od otvorenia ZATVORENÉ. Podľa informácií, ktoré sme na mieste dostali je tento problém v podstate neriešiteľný na danom mieste a majiteľ múzea sa zrejme aj zo sklamania, bezmocnosti, určite aj zlosti a beznádeje rozhodol zbierku predať. Preto som to nazval Nocou v múzeu, pretože to optimistické slnkom zaliate múzeum pokryla temnota, ktorú vytvorila neochota podporiť tento výnimočný projekt a svoju rolu zohrali aj prísne pravidlá udelenia povolenia na prevádzkovanie múzea a financie. Tak zrejme na dlhší čas stroskotal jeden dobrý nápad, nadšenie a výnimočný počin tak trochu naivného zanietenca, ktorý chcel bojovať s presilou a ktorú nedokáže sám zvládnuť. Človeka, ktorého predstavou bolo žiť si svoj dôchodok pri svojej zbierke, stretávať sa s rovnako zanietenými návštevníkmi, vysvetľovať, učiť a ohurovať technickými vychytávkami amatérskych konštruktérov. Sledovať padnuté sánky návštevníkov, ktorí stratili na chvíľu pojem o čase.
Naša návšteva končí a neubránime sa zmiešaným pocitom, no aj iskierkou nádeje, že tento projekt ešte môže prežiť. Možno niekto z vás, ktorí čítate tento článok by mohli mať nápad, ako pomôcť napr. vie o vhodných priestoroch, kde by sa takéto múzeum mohlo prípadne presťahovať, alebo poradiť v právnych a legislatívnych veciach. Na tomto mieste to múzeum zjavne ostať nemôže a nové miesto zatiaľ nie je. Možno ak v tom ten človek – náš kolega neostane sám, nemuseli sme dnes byť poslednými návštevníkmi tohto malého múzea…
Miloš
Foto Miloš Kováč
Text Miloš Kováč + zdroj: http://letecke-muzeum.sk/
Tags: letecké múzeum
