Máme za sebou ďalšie úspešne zvládnuté Letecké pivo, ktoré sa konalo v piatok 5.augusta 2016 v pivárni Bokovka v Bratislave. Kto bol, vie ako bolo, kto nebol, môže ľutovať. Prišli ľudia z blízkeho okolia aj vzdialených končín, všetci sa dobre najedli, vypili, pokecali, zabavili sa. Padlo pár vtipov z ktorých bolelo brucho od smiechu a ešte teraz spomienky nadvihnú kútik úst, pár dobrých nápadov do budúcna, aj pár z kategórie keď sa všetci zbláznime (alebo strašne opijeme), tak toto urobíme… pripomínam kódový názov: KAROSA 🙂
Jedným z nápadov len tak mimo reči bol, či by sme nešli zajtra fotiť do Viedne a konkrétne „Emirátsky autobus“ Airbus A380, ktorý od 1.júla lieta na pravidelnej linke z Dubaja. Aj keď sa to možno bude zdať neuveriteľné, sú medzi nami aj začínajúci Spotteri a v rámci praktickej časti výuky sme sa teda vybrali traja s rôznym stupňom skúseností do Viedne. Bola sobota predpoludním, chýbajúcu prax a vedomosti nahradilo odhodlanie a naleštená výbava. Pod vzdialeným dohľadom skúseného staršieho kolegu, ktorý nám sms správami posielal dobre mienené rady, rozumej inštrukcie ako v bojovej akčnej hre typu „prečo ste zastali pri kaplnke, nebuďte leniví, choďte 2 km pešo tam a tam, odtiaľ nájdite posed, vyšplhajte sa hore, ničoho a nikoho sa nebojte…!“ no proste riadil nás ako marionety z pohodlia domova.
Bol som kedysi na povinnej vojenskej službe a útržkovito sa mi vracali staré spomienky. No ale ako spotterské uchá sme poslúchli a vzhľadom na polohu slnka, vetra a iných prírodných javov sme dorazili na v ten deň a okamih najlepšie miesto na fotenie. Bol to kopec pri plote dráhy 34. Vietor fúkal taký silný, že mi odfukoval fotoaparát zo záberu, no boli tam aj ďalší kolegovia – fotografi a podľa výbavy a veľkosti objektívov (teda neviem, či je to dovolené porovnávať si veľkosť a či ten s najväčším je ten najlepší Spotter) to boli samí profíci. Jeden tam mal dokonca aj statív. Takže sme nemohli ukázať , že sme uchá! Sebavedomo sme sa postavili vedľa nich a začali nacvičovať na bežných menej zaujímavých lietadlách. Od rána som nič nejedol, z leteckého piva som prišiel domov niečo po pol noci, teda vlastne už dnes a ráno okolo šiestej ma budil môj takmer dvoj ročný syn, ktorý bol plný síl do nového dňa a nechápal, že tatinko by ešte spal. A tu na Viedenskom kopci mierim na lietadlá, skúšam nastavenie fotoaparátu aj nového objektívu TAMRON 70-300mm a zrazu mi do nosa prenikne vôňa grilovaného mäsa. Hovorím si, ahááá, toto je asi tá lahodno opojná vôňa kerozínu, ktorú tak často a radi spomínajú starší kolegovia a básnia niečo v tom zmysle, že to je návykové a do konca života, dokonca niektorí to prirovnávajú až k droge. Tak si hovorím, fakt super, to ja už mám návyk dávno, bál som sa, či mi to zavonia na prvý krát. Následne si všimnem, že kúsok nižšie pod kopcom, asi 20m od plota medzinárodného letiska si grilujú mäsko kolegovia z Poľska. Pohodička, piánko, ideálne miesto na grilovačku. Sliny mi tiekli ako mäsiarovej doge a ten dym a vôňu musel ten nepodarený vietor fúkať rovno na mňa. Potom to prišlo, všetci ako posedávali a diskutovali sa zrazu postavili, všetko spozornelo a v diaľke sa objavil náš cieľ fotenia. Airbus A 380-861 Emirates s registráciou A6-EEB. Začul som prvé cvakanie spúští, no môj stále zasnený pohľad patril grilu pár metrov od mňa a v mojej hlave prebiehal scenár ako prichádzam k tej pani a hovorím jej niečo v zmysle „Szukam dobrego jedzenia“.
V tom prichádza hliadka rakúskej Polície a hovorím si „tak im treba, teraz im to zoberú a zakážu, čo je to za nápad, grilovať kúsok od plota“, veď keď moja koza nežije, nebude ani tá ich! Polizei ale prešli a ani sa nezastavili. Pomáhať a chrániť… mňa neochránili a tak veľmi som to potreboval. Náhle som sa spamätal a uvedomil si, že musím fotiť „autobus“, lebo okrem iného starší kolega doma bude mať očakávania, či sme dobre pochodili. Airbus som naživo takto blízko videl dnes prvý krát a jeden musí ostať v nemom úžase, čo vymyslel a zostrojil človek a aká ozruta sa dokáže vznášať vo vzduchu ako tá najkrajšia labuť. Minúta, kvôli ktorej sme prišli sa pominula a čakala nás cesta naspäť k autu a domov. Doma som od mojej drahej a tolerantnej ženy „nafasoval“ dieťa až do večera, okúpal som ho a zaspal skôr, ako on.
Teraz je už nedeľa a ja pri pohári piva píšem tento článok. Pár fotiek sa asi celkom podarilo, keďže sme sa trochu rozdelili a Jožko ostal fotiť prílet pri kaplnke, máme fotky z oboch strán. Kolega starší spotter je spokojný so svojou organizáciou práce (fotky ešte nevidel) a náš tréningový deň nám dal zase pár zážitkov a posilnil už aj tak dobré – kamarátske vzťahy. Prežil som pekných pár hodín s ľuďmi, ktorí majú rovnaký koníček, vášeň a lásku k lietadlám a vôni kerozínu. Ja som zistil, že nevonia ako grilované mäso, ale je to svojim spôsobom rovnako lákavé… 🙂
Ďakujem za pekný deň Ivanovi Hajníkovi, Jožkovi Fabrymu (dedo Jozef) a keďže traja mušketieri boli vlastne štyria, aj my sme mali so sebou mladého d’Artagnana – Richarda, ktorý zatiaľ fotil mobilom 🙂
Ten spomínaný starý, pardon starší kolega bol istý N.K., ďakujeme za naozaj podrobné inštrukcie a neoceniteľné rady do spotterského života 🙂
Miloš Kováč
